Dobrý deň. S manželom sme sa vzali pred 2,5 rokom. Každý pol rok od svatby riešime tie isté problémy. Obaja chodíme do práce v rovnaký čas, takže sme spolu takmer každý deň po práci. Keď prídeme domov, povieme si akurát ako bolo v práci a viac si nemáme čo povedať. Ak niečo vymyslíme, tak ideme von, korčuľovať, behať, alebo sa prejsť, ale mňa to nebaví. Náš vzťah je akýsi.. iný. Na ničom sa nevieme dohodnúť. Ak zariaďujeme byt, tak môj názor nikdy nebol dobrý, vždy sme sa na dôležitých veciach hádali. (nové skrine, gauč.....) A to mi kedysi sľuboval, že bude všetko po mojom, lebo som šikovná a mám vkus. (no nedeje sa to). V každej hádke mi nezabudne pripomenúť že je to jeho byt (lebo ho kúpil ešte pred svatbou).
Nemáme spoločné záujmy. On má svoje koníčky, kvôli ktorým si dokáže vziať aj voľno v práci, ale kvôli mne to ešte neurobil. Takže väčšinu času potom trávim u našich a pomáham im. Dieťa nemáme. Žiaľ som potratila pred pol rokom. Ale teraz už len pomyslenie na dieťa ma vytáča. Odrazu to dieťa s ním ani nechcem. Síce mám manžela stále rada. Ale neviem, či by sme sa nemali radšej rozviesť. Som vo vzťahu dlhodobo nespokojná a pravdou je že sme mali problémy aj pred svatbou. Neviem či som si myslela že sa to utrasie, a že budeme dokonalý pár... Ako som spomínala na začiatku. Každý pol rok máme už veľkú krízu.. ako aj teraz, a riešime otázku toho, čo všetko je zle, čo sme nedokázali zmeniť k lepšiemu, a čo teda s tým budeme robiť. Manžel sa vždy na čas zmení, a naozaj sa snaží, ale už aj to sa mi zdá protivné. Ja mám chuť odísť, aj keď mi to bude strašne ľúto. On tvrdí že ma miluje, ale najavo mi to nedáva. Dokonca hovoril, že si ani nevšimol, že by som bola nespokojná. Uznávam, asi to bude moja chyba, že mu to nehovorím asi dostatočne rázne. Ale čakala som, že keď mu poviem raz, že to a to nieje v poriadku, tak to stačí (alebo čaká, že mu budem veci opakovať 100x?).. Čo bude ďalej? toto už je 4tá šanca. Ale ja už tomu neverím, a mám pocit, že si iba uberáme z času žiť inak,, a možno lepšie. Ďakujem
Alena
